Prejde niekoľko týždňov a Lies stále žije. Už nemala teplotu, rýchlo sa zotavuje a myslíme si, že vyzerá veľmi dobre. Alebo sme si len na ňu zvykli?
Lepšie spoznávame sestru Celestine a ona nám navrhuje, aby sme prišli aj mimo návštevných hodín. Dnes môžeme Lies prvýkrát kúpať. Prichádzame skôr. Sestra je presná. Ideme do malej miestnosti so svetlomodrými obkladačkami. Hliníková stena, sklo a žalúzie oddeľujú miestnosť od oddelenia.
Je tu vanička s prebaľovacou podložkou na vonkajšej stene a dve koženkové kreslá. Sestra nám pomáha s bielymi zásterami a rúškami. Musíme si umyť ruky, opäť červenou tekutinou.
„Teraz prinesiem Liesje,“ hovorí, keď sme hotoví.
Sprisahanecky sa na seba usmejeme, Mol je trochu nervózna. Sestra položí Liesje na pult a odkryje perinku. Celý čas s Lies hovorí. Páči sa nám to. Liesje má obväz okolo bruška, ktorý jej prikrýva pupček a miesto na chrbte. Sestra ju zdvihne a podopiera jej hlavičku. Uvoľní jej obväz. Na rane vzadu je zelená sterilná gáza. Pinzetou ju stiahne. Potom jej ranu vyčistí alkoholom. Liesje plače.
„Čo je to?“ pýtam sa.
Plač vypudí z jej konečníka kúsok čreva. Je červené a surové.
„To je pre ochrnutie,“ vysvetľuje sestra.
Myslím si, že ju to musí bolieť.
Liesjine nohy a zadoček sú tenučké a vycivené.
„Zlatko, pozri sa na jej maličký noštek,“ šepká Mol.
Sestra chce Liesje podať Mol, ale ona posunie dopredu mňa. Beriem ju, ako mi povedala sestra: jednou rukou jej podopieram hlavičku a druhou zadoček.
Keď sa ponorí do teplej vody, prestane plakať. Mol jej leje vodu na hlavičku.
Sestra povie: „Nechám vás teraz samých. O päť minút ju vyberte a položte na osušku. Potom prídem a poviem vám, čo ďalej.“
Všade je ticho. Jediný zvuk, ktorý počuť, je tikot kuchynských hodín. Liesje má tmavohnedé oči a blond vlásky. Trubica vedúca do žalúdka jej trochu upchá jednu z nozdier. Nechápem, ako môže také drobné a zlaté stvorenie zomierať. Vo vaničke vyzerá ako úplne normálne dieťa.
„Maminka a ocinko sú tu,“ šepká Mol zachrípnutým hlasom. „Oni ťa nedajú. Oco je veľmi veľký a má priateľov na polícii.“
Smeje sa, ale v očiach má slzy. Cítim sa úplne maličký, bezmocný a ani nemám nijakých kamarátov na polícii.
Mol ma drží za zásteru.
„Môžem ju už vybrať z vody?“ pýtam sa.
„Ešte chvíľu. Páči sa jej to.“
Presne po piatich minútach svedomito položím Liesje na osušku.
„Sadni si a podám ti ju,“ hovorím. „Bojím sa, keď je taká maličká.“
Vkladám Liesje do matkinho náručia. Mol oddychuje. Teraz by sme mali zastaviť čas. Táto krátka chvíľa by mala trvať celú večnosť.
Ešte nikdy nebolo dieťa také milované svojimi rodičmi. Ešte nikdy neprežili rodičia takú intenzívnu radosť z jediného momentu. Pre mňa je to okamih jej narodenia. Odteraz mám dcéru. Je iná a nebude žiť, ale je to moje malé bábätko a ja som jej otec. Otec, na ktorého má väčšie právo ako ktorékoľvek iné dieťa na svete. Navzdory všetkým týmto sklám, bielym maľovkám a neosobnej latinskej terminológii. Liesje je moje telo a moja krv. Zrodená z mojej lásky k Mol.
„Toto sa nesmie nikdy skončiť,“ šepkám.
Kúpanie Liesje sa stáva každodenným rituálom. Avšak len počas týždňa, nie cez víkendy.
Liesje má dva mesiace a chceme ju zobrať domov, aby mohla zomrieť tam. Máme detskú izbu, postieľku, čas a nevyčerpateľnú zásobu lásky. Mol má ešte niekoľko týždňov materskej dovolenky, vydrží jej až do letných prázdnin. Za ten krátky čas, kým nás Liesje opustí, sme schopní dať jej maximum a chceme vychutnať každú chvíľočku s ňou.
Žiadame o nové stretnutie s pediatrom, ale doktor Van Grootel po rehoľnej sestre odkazuje, že sa nič nezmenilo. Ak sa s ním chceme rozprávať, máme prísť na súkromnú kliniku do jeho domu. Nemá čas venovať sa nám v nemocnici. Musíme čakať tri dni, aby sme sa stretli s lekárom nášho zomierajúceho dieťaťa.
Schôdzka padne práve na deň, keď sa žení Molin brat, ale je to prvá možnosť hovoriť s lekárom. V čase medzi sobášom a svadobnou hostinou navštívime konzultačné centrum.
Mol má oblečené dlhé fialovo-biele šaty.
Bola u kaderníka a prvýkrát v živote má trvalú.
Ordinácia doktora Van Grootela je v malom škaredom dome na ulici Jan Van Rijswijcklaan. Bol postavený o niekoľko rokov neskôr ako ostatné domy v ulici, a tak sa vymyká štýlu veľkých elegantných domov. O druhej popoludní sedíme v prepchatej čakárni na malom medziposchodí. Päť stoličiek, dve detské stoličky a niekoľko ošúchaných knižiek v polici. Potrhané ženské časopisy. Je tu reklamný kalendár a na stene visí starodávny rám s lisovanými kvetmi.

(Z knihy Pierre Mertensa Liesje. Hľadanie slov o narodení a smrti môjho výnimočného dieťaťa, SSV, Trnava 2006)

Úryvok bol uverejnený v Katolíckych novinách č. 2/2007
pridala T.Drdulová