Pred štyrmi rokmi do 1. triedy medzi malými prváčikmi prišiel aj Romanko, chlapec s telesným postihnutím. Možno jeho chôdza trochu prezrádzala, že nohy ho celkom neposlúchajú a má to v živote ťažšie ako my ostatní, ale hneď si nás získal akýmsi čarom svojej osobnosti. Jeho tvárička žiarila šťastím, veľkou zvedavosťou a zapálením pre učenie sa. Dnes je z neho „veľký štvrták“ a školu / aj vďaka usilovnosti rodičov / zvláda výborne. ( Napr. v matematike v pamäťovom počítaní násobilky je často najrýchlejší a stáva sa „Kráľom matematiky“, výborne číta – má všeobecný prehľad o svete z encyklopédii.) Nakoľko je považovaný za dieťa so špeciálnymi výchovno – vzdelávacími potrebami, je integrovaný . Romino / ako ho voláme / je veľmi usilovný a cieľavedomý, v kolektíve obľúbený pre svoju dobrosrdečnosť. Deti ho prijímajú takého aký je. Dokonca v tomto šk. roku si ho zvolili za „predsedu“ triedy. Možno my mu pomáhame v maličkostiach / nosenie ťažších vecí, udržiavanie poriadku, v šatni, ......./ , avšak on nás učí dôležitým zručnostiam pre život. Vďaka nemu sa učíme väčšej všímavosti, ohľaduplnosti , tolerancii, zvládať ľahšie naše malé problémy a tomu , že ľudia s postihnutím sú súčasťou nášho života , že sú jedni z nás. Viac si uvedomujeme aj hodnotu zdravia. Romanko so svojou vytrvalosťou a pevnou vôľou v prekonávaní problémov nám dáva poriadne lekcie do života. Nezabudnem na situáciu v detskom parku , keď sa deti šmýkali na šmýkačke, on stál a pozeral na ňu. Podišla som k nemu, že mu nejako pomôžem, aby sa aj on šmykol. Keď som sa mu prihovorila, povedal: „Práve rozmýšľam akoby som to dokázal.“ A on to o pár mesiacov naozaj sám dokázal! Jeho húževnatosť je naozaj obdivuhodná . Veď zvláda (vďaka rodičom a starým rodičom) nielen vyučovanie, ale aj mimoškolské akcie ako plavecký výcvik, výlety, pobyty v škole v prírode, branné cvičenie, chodí sa s nami korčuľovať, ........ jednoducho je jedným z nás . Jeho handicap už nevnímame ako postihnutie, ale ako požehnanie. Svojou osobnosťou, kamarátstvom nám otvára nielen oči, ale hlavne srdcia. Hoci som jeho učiteľka, v skutočnosti učí on mňa. Je pre mňa darom a ja mu za to ďakujem! „Veď nie sme zodpovední len za to, čo robíme, ale aj za to, čo nerobíme.“ Triedna učiteľka Daniela Gubková

Ako prílohu posielam krátku slohovú prácu Rominovho spolužiaka na tému „Môj kamarát“. „V škole mám veľa kamarátov, ale mám svoj vzor, ktorý sa volá Romino. Vybral som si ho preto, lebo hoci má trošku choré nožičky, aj tak chodí s nami do školy. Dobre sa učí a je dobrý kamarát. Niekedy chodí aj na cvičenia do Bratislavy. Stadiaľ nám píše pohľadnice a SMS-ky. Keď zasa prekročí prah našej triedy, tak mu čítame z tváre radosť a spokojnosť, že už nemusí cvičiť na tých mučiacich strojoch v Bratislave. Naposledy nás prekvapil tým, že mu pán riaditeľ dovolil nosiť do školy notebook, s ktorým sa učí a nosí si poznámky z vlastivedy a prírodovedy. Možno niekto mu to závidí, ale ja nie, lebo ďakujem za to, že som zdravý. Tú chorobu mu nikto nezávidí tak ako ja. Som rád, že som spoznal takého dobrého kamaráta.“

Dobrý deň, som mama 10-ročného syna Romana s diagnózou SBaH. Doteraz som si iba čítala príspevky v diskusnom fóre na www.sbah.sk, ale neodhodlala som sa napísať o našom „ prípade“. V každom príspevku som sa však „vždy našla " aj so svojím synom. Napokon som sa rozhodla, že sa s Vami predsa len podelím o moju skúsenosť. Na začiatku, resp. hneď po jeho narodení som prežila hrozný a krutý šok. Nedokázala som sa s touto skutočnosťou zmieriť, a vlastne dodnes som sa s ňou celkom nevyrovnala. Informácie o tomto ochorení resp. VVCH mi v prvom momente nevedel nikto poskytnúť. Pomocnú ruku nám podali až odborníci v DFNsP na Kramároch v Bratislave. Dodnes k nim chodíme na pravidelné odborné preventívne prehliadky a neotáľali sme ani s cvičením. Od synových 7.mesiacov sústavne navštevujeme rehabilitačné centrum spravované Nadáciou P.Dvorského – Harmony. Roman patrí medzi „šťastnejšie“ prípady s touto diagnózou, lebo je chodiaci. Prvé kroky urobil, keď mal asi 3,5 roka. Chôdzu zdokonaľujeme efektívnym cvičením, vhodnou ortopedickou obuvou a pomocou ortéz až dodnes. S infektom močových ciest sme sa trápili do jeho šiestich rokov. Za posledné štyri roky nemal však ani jeden. Som však presvedčená, že bez intenzívneho, pravidelného každodenného, často úmorného cvičenia / Vojtova metóda/, ktorú sme cvičili približne sedem rokov, by sa asi takýto výsledok nedostavil. Od septembra 2005 je už štvrták. Navštevuje bežnú základnú školu v mieste svojho bydliska . Osvojovanie si učiva mu ide výborne . Najradšej má matematiku a angličtinu, veľmi rád tiež píše slohové práce. A v čítaní je jedným z najlepších v triede. Problémy mu nerobí ani informatika. Som veľmi rada, že chodí práve do tejto školy a triedy a nie do nejakej osobitnej, vzdialenej od jeho domova či do špeciálnej pre postihnuté deti. Moja veľká vďaka patrí jej riaditeľovi a triednej pani učiteľke za ich ústretovosť, na každom kroku prejavovanú ochotu i pochopenie pre integrovanie Romana do riadneho vyučovacieho procesu. Ako som už spomenula, učivo zvláda zatiaľ výborne. Problémy mu robí dlhé písanie. Je to pre neho dosť únavné. Ale vďaka pani učiteľke je i tento problém vyriešený. Roman používa pri vyučovaní notebook a takouto formou odovzdáva informácie – vedomosti . K tomuto má v triede k dispozícii svoj pracovný stôl a nastaviteľnú stoličku, ktoré mu zabezpečila škola. Taktiež na hodinách výtvarnej výchovy sa zapája do činnosti vďaka kreatívnosti triednej pani učiteľky. Vo voľnom čase má Roman také isté záľuby ako jeho rovesníci. Stará sa o svojho papagája, kaktusy, číta knihy, zbiera známky, hrá šach, bicyklovanie, plávanie ... Plávať sa naučil ako 8-ročný, vlani cez leto sa naučil bicyklovať bez pomocných koliesok. Od decembra sa učíme lyžovať. Nechcem aby to vyznelo ako chvála, lebo ani ja by som pred pár rokmi tomu neverila, že sa to dá a syn to dokáže. Chcem aby to bolo pre ostatných rodičov a ich deti povzbudenie. Naše deti potrebujú iba viac času na zvládnutie určitých činností . Určite to všetko nebolo také ľahké a ideálne ako je to napísané v týchto pár riadkoch. Boli to týždne i mesiace strachu, beznádeje, operácie, pobyty v nemocnici, rehabilitácie . Syn mal aj obdobie tzv. vzdoru. Odmietal cvičiť, chodiť k lekárom na kontroly. Mal skrátka toho plné zuby. Ale s pribúdajúcim vekom pochopil, že je to potrebné a nevyhnutné. Týmto Vám chcem popriať veľa trpezlivosti pri prekonávaní životných prekážok, Vašim deťom zaželať veľa dobrých a úprimných kamarátov, v škole dobrých a láskavých učiteľov, akých má môj syn.
Maja