Počas štúdia na Gymnáziu pre telesne postihnutých na Mokrohájskej ulici v Bratislave sa začala venovať športovej streľbe. Pod vedením trénera Jozefa Širokého st. kráča už jedenásť rokov po stupienkoch športovej kariéry. V roku 2005 sa stala majsterkou Európy, v roku 2006 majsterkou sveta, viackrát získala medailu ako členka družstva a na paralympijských hrách v Pekingu v roku 2008 si vybojovala zlatú medailu. Je profesionálnou športovkyňou, popritom študuje aplikovanú telesnú výchovu a sociálnu prácu.
Jej túžbou je dobre obstáť v reprezentácii a byť príkladom pre ľudí s podobným osudom. VERONIKA VADOVIČOVÁ, ktorá je po celý život odkázaná na invalidný vozík, môže byť príkladom už dnes – prístupom k životu a neúnavnou snahou prekonávať vlastné bariéry. Výsledkom je zlatá medaila z minuloročných paralympijských hier v Pekingu.
Čím ste túžili byť?
Odmalička ma fascinoval vesmír. Keď sme chodili cez záhradu k babke, sedela som otcovi na pleciach a pozerala sa na večernú oblohu, či uvidím padať hviezdu. Zaujímala ma každá knižka o vesmíre. Vtedy som chcela byť astronautkou. O tom, že pôjdem na športovú školu, som sa rozhodla krátko pred podávaním prihlášky.
Aký je váš recept na úspech?
Záleží na tom, čo považujete za úspech. Pre mňa je ním všetko, čo sa vydarí a zanechá vo mne spomienku. Všetko, do čoho som vložila energiu a čo poteší mňa a iných. Ak idete do niečoho s presvedčením, so snahou, s dobrým úmyslom a stoja za vami dobrí ľudia, je úspech zaručený.
Ktorý zlomový moment kariére považujete za najdôležitejší?
Moja kariéra sa ešte len vyvíja, s trénerom na nej pracujeme už od začiatku. Nikdy som žiadne veľké očakávania nemala. Vždy som strieľala, aby som prekonávala samu seba a trafila do stredu terča. Zlatá medaila na Paralympijských hrách v Pekingu mi priniesla určité zmeny. Zatiaľ ich viem porovnať iba z krátkodobého hľadiska. Som zvedavá na tie dlhodobé, pretože môj život nabral nový smer.
Chceli ste byť niekedy v koži muža?
Áno. Som zvedavý človek. Rada spo-znávam nové. Bola by to zaujímavá skúsenosť rovnako ako napríklad cestovanie v čase.
Čo ste sa naučili vďaka športu?
Šport ma naučil nevzdávať sa, prekonávať prekážky. Naučil ma, že nič nie je nemožné a že sami sme si strojcami vlastného šťastia. Využívať čas čo najužitočnejšie a najúčelnejšie, najmä čo sa týka školy, tréningu a voľného času. Dodal mi sebadôveru, ktorá mi pre môj hendikep často chýbala. Naučil ma vyhrávať, ale i prehrávať.
Ktorá žena by bola vašou Slovenkou roka?
Moja mama a každá žena, ktorá sa stará o svoju rodinu s láskou, si zaslúži byť Slovenkou roka. Ľudí šľachtia činy, nie počet článkov v bulvárnych novinách.
Aký cieľ chcete ešte dosiahnuť?
Život má len jeden cieľ. Moje súčasné ambície sú úspešne doštudovať, profesionálne sa uplatniť v práci, ktorá ma bude baviť, a byť v živote samostatná. Keďže šport zdravotne postihnutých ešte nie je celkom profesionalizovaný, naši športovci musia aj pracovať. Ak sa chcú venovať športu, musia do neho investovať nielen seba, svoj čas, ale aj financie. V súčasnosti som jediným profesionálnym športovcom so zdravotným postihnutím na Slovensku, zatiaľ na skúšobnú dobu, a neviem, či môžem počítať s tým, že to tak bude stále a zdravie mi dovolí venovať sa športu. Chcem stále prekonávať samu seba. Robiť šport na sto percent, dobre reprezentovať našu krajinu a byť príkladom pre ľudí s podobným osudom.