• Nepovažujte moje postihnutie za nedostatok. Ste to vy, kto ma považuje za deviantného a bezmocného.
• Nesnažte sa ma opraviť, pretože nie som rozbitý (pokazený). Podporte ma. Ja môžem spoločnosti prispievať vlastným spôsobom.
• Nevnímajte ma ako pacienta. Som vaším spoluobčanom.
• Považujte ma za svojho suseda. Pamätajte, že nikto z nás nemôže byť sebestačný.
• Nesnažte sa zmeniť moje správanie. Buďte potichu a počúvajte.
• To, čo označujete za nevhodné, je možno mojím pokusom komunikovať s vami spôsobom, ktorým dokážem.
• Nesnažte sa ma meniť. Nemáte na to právo.
Pomôžte mi naučiť sa tomu, čo chcem vedieť.
• Neskrývajte svoju neistotu za „profesionálny odstup“.
Buďte človekom, ktorý počúva a nezbavte ma zápasu v snahe všetko zlepšovať.
• Neskúšajte na mne teórie a stratégie.
• Nesnažte sa ma ovládať. Ako človek mám právo na vlastnú silu.
• Nepoučujte ma, aby som bol poslušný, podrobený a slušný. Potrebujem mať pocit, že mám právo povedať NIE, keď sa chcem brániť. Nebuďte voči mne dobročinní.
• Buďte mojím spojencom proti tým, ktorí ma využívajú pre vlastné uspokojenie.
• Nesnažte sa stať mojím priateľom. Zaslúžim si viac. Snažte sa ma poznať. Potom sa môžeme stať priateľmi.
• Nepomáhajte mi, aj keď vám to robí dobre. Pýtajte sa ma, či pomoc potrebujem. Dovoľte mi ukázať vám, ako mi môžete pomôcť.
• Neobdivujte ma. Prianie žiť život nevyžaduje obdiv.
• Rešpektujte ma, pretože rešpekt predpokladá rovnoprávnosť.
• Nehovorte mi, čo môžem robiť, neopravujte ma, neveďte ma.
• Nepracujte na mne. Pracujte so mnou.
Kunc a Van der Klift, 1995