Veronike dávali lekári takmer nulové šance na prežitie. Diagnóza spina bifida (rázštep chrbtice) pre ňu hneď po narodení znamenala komatický stav, potom bolestivé cvičenia, nekonečné hodiny v nemocnici, 12 operácií a vozík, ktorý používa na dlhšie vzdialenosti. Napriek tomu, že pre usmievavú VERONIKU VADOVIČOVÚ (23) zo Šelpíc je veľkým víťazstvom každý nový deň, vybojovala si aj iné víťazstvá, ktoré sa podaria málokomu – prezrádza to lesk stovky medailí v streľbe zdravotne postihnutých športovcov.

„Na detstvo mám veľa krásnych spomienok, no i zlé – najhorší bol pobyt v nemocnici. Ťažko som znášala odlúčenie od rodiny, i keď v útlom veku bola so mnou hospitalizovaná aj mamina. Čas sme trávili hraním a učením – naučila ma veľa vecí. Dlhé čakanie v čakárňach mi skracovala rôznymi hrami,“ spomína si Veronika a je vďačná za úžasný prístup rodiny.

Ako normálne dievča
„Doma ma brali a stále berú ako normálne dievča – nikdy ma neľutovali, učili ma vidieť veci pozitívne. Pomáhali mi, ale nerozmaznávali ma. Vždy ma zahrnovali množstvom lásky – nielen rodičia, ale aj dvaja starší bratia, ktorí sa o mňa dobre starali. Nikdy som nepociťovala, že som iná, i keď sa mi v niektorých veciach museli prispôsobiť.“ Do školy chodila Veronika medzi zdravé deti a nepamätá si, že by sa jej bol niekto posmieval: „Mala som výborných spolužiakov a ešte lepšie pani učiteľky.“

Plná plánov
Dnes má Veronika 23 rokov, študuje na vysokej škole, zapája sa do aktivít združenia SBaH (Slovenská spoločnosť pre spina bifida a/alebo hydrocefalus), reprezentuje Slovensko v športovej streľbe zdravotne postihnutých, dvakrát do týždňa (niekedy aj cez víkendy) trénuje a donedávna aj sama trénovala deti... Napriek mnohým aktivitám má chuť robiť ešte viac: „Nestíham všetko tak, ako by som chcela. Môj hendikep ma spomaľuje. Chodím pomaly a rýchlo sa unavím. Na dlhšie vzdialenosti používam vozík.“

Krutý Boh?
„Nikdy,“ razantne odpovedá Veronika na otázku, či nemala vzhľadom na svoj ťažký údel niekedy na Boha zlosť. Každý deň prežíva Božie priateľstvo: „Modlím sa za pomoc a radu nielen pre seba, ale i svojich blízkych a známych. Bola som na viacerých pútnických miestach, kde sa snažím k Bohu priblížiť ešte viac.“ V rámci každoročných pretekov chodieva Veronika aj do talianskej Padovy, kde má svojho ,nebeského kamaráta’. „Zakaždým sa tam zastavím pri hrobe svätého Antonka. Je tam príjemne.“

Zbraň v ženskej dlani
Ako ide dohromady zbraň a jemné žieňa? Veronika tvrdí, že ak sa dodržujú bezpečnostné pravidlá, nie je to nebezpečné. So športom začala v prvom ročníku na gymnáziu v Bratislave, streľba ju však paradoxne zaujala na lyžiarskom kurze. Začala trénovať (streľbu zo vzduchovky a malorážky) a dnes sa tomu venuje už 7 rokov. „Popri trénovaní streľby musíme aj veľa cvičiť, pretože váha pušky a jednostranne vykonávaný pohyb môže byť pre telo nebezpečný.“ Zúčastnila sa na paraolympijských hrách (PH) v Sydney 2000 aj na PH v Aténach 2004, získala množstvo svetových i európskych ocenení, z júlových majstrovstiev sveta vo švajčiarskom Sarganse si odniesla prvenstvo... Hoci tento rok dostala sté ocenenie, každé si cení rovnako, pretože ho vybojovala s rovnakým úsilím. „Ak vás niečo baví, nie je na tom nič ťažké. Ale niekoľko rokov som sa učila prekonávať nervozitu na pretekoch,“ dodáva.

Budúcnosť
„Moje momentálne plány sú také, že sa chcem naďalej venovať streľbe, úspešne doštudovať a nájsť si zaujímavú a prospešnú prácu. Nechám sa prekvapiť, čo mi budúcnosť pripraví.“ Okrem športu Veroniku bavia úplne obyčajné, ako hovorí, každodenné činnosti. Občas si zájde do kina, divadla či na koncert.

Veronikine Vianoce
„S mamou ideme do Trnavy vziať si z kostola betlehemské svetlo, ktoré udržiavame až do Nového roku. Stalo sa to takou našou malou tradíciou. Štedrý večer prežívame tradične, ako väčšina ľudí, neskôr sa zídeme celá rodina a potom ideme na polnočnú svätú omšu. Počas sviatkov oddychujeme v rodinnej pohode so všetkými blízkymi. A práve toto mám na Vianociach najradšej,“ dodáva Veronika a čitateľom Katolíckych novín praje teplo a radosť vianočného domova, ochotu meniť sa, vidieť potreby blízkych a otvoriť sa na konanie dobra.